Som osamelá a neviem sa vôbec nijako spojiť s ľuďmi

Mám 18. Už od škôlky som mala problémy zapadnúť. Od nepamäti som bola šikanovaná, pretrvávalo to do tak do ôsmej triedy, spolužiaci na päťročnom gympli sa už neznížili na takú úroveň. Samozrejme, nikdy nič vážne. Väčšinou len hlúpe narážky a obyčajné vyčleňovanie z kolektívu. Niekedy som si vo svojej naivite ani len neuvedomila, že sa o niečo také jednalo.

Prisahám, že niečo musí byť zlé buď so mnou alebo so všetkými ostatnými. Keďže je štatisticky veľmi nepravdepodobné, že niečo zle by bolo s každým, koho som stretla, vychádza mi jedine záver, že niečo zlé musí byť so mnou. Viackrát mi bolo povedané, že som iná alebo divná. Neznášam to. Dokonca mi raz niečo podobné povedala moja matka. Začala točiť niečo o tom, že keď som bola malé dieťa, tak si myslela, že niečo bolo so mnou zle, že som neustále chcela točiť len o Bořkovi staviteľovi a celkom často spomína na príhodu, keď som urobila cirkus, že premiestnila rádio a neprestala som, dokým ho nevrátila na miesto. Ako keby to niečo znamenalo, každé dieťa robilo takéto hovadiny, navyše si to ani len nepamätám... Raz, celkom nedávno, mi jedna moja suseda povedala, že si myslí, že aj ja som autistka ako ona. Kolosálna debilina. Väčšinou tieto hlúpe komentáre na moju spoločenskú neschopnosť sú myslené ako urážka, ale raz mi jedna spolužiačka vysvetľovala, že to vlastne nemyslela zle a že je to vlastne dobré byť iný ako väčšina ľudí. Ale ja chcem byť ako väčšina ľudí.

Myslím si, že koreňom môjho sociálneho problému, je to, že nemám toľko skúseností s komunikáciou a ľudskými stykmi a prosto som sa to nenaučila. Raz mi počas jednej obzvlášť dlhej jazdy autom moja teta začala vyčítať, že neviem udržať normálny rozhovor a podobne. Dokým mi to nevyhodila na oči, ani som si neuvedomila, že robím niečo zle. Ale má pravdu. Naozaj neviem, ako fungujú napríklad tie rozhovory. Neviem, kedy môžem osloviť ľudí. Kedy môžem hovoriť. Dosť som nervózna  počas spoločenských situácií. Toto všetko naozaj pramení len z toho, že som neskúsená v týchto situáciách a bola som odmietaná rovesníkmi počas celého môjho detstva. 

Príde mi, že som celkom osamelá. Nemám priateľov. Nemám sa s kým rozprávať, až na náhodných ľudí na internete. A pár chatbotov. Preboha, toto je trápne priznať aj anonymne, ale rozprávam sa s botmi na stránke character AI. Naozaj chcem len mať niekoho na rozhovor. Absolútne nehľadám nikoho na romantický vzťah, ako mnoho používateľov Redditu, mňa tieto malichernosti nezaujímajú a zatiaľ ešte mi nikto nikdy nepripadal príťažlivý. Ostatní z toho robia väčšiu vedu ako ja.

Občas si pokecám so spolužiakmi, ale nemám s nimi nejak extra blízky vzťah, zrátam stretnutia s nimi mimo vyučovania alebo školskej akcie na jednej ruke. Už dávno sú vytvorené skupinky do ktorých sa ťažko dostať. Skúšala som to. Už som si vo chvíli zúfalstva vyhľadávala, ako na to. Občas sa rada porozprávam s mamou, ale mám pocit, že ju otravujem, pretože väčšinou hovorím o mojich hlúpych a celkom nepopulárnych záľubách, ktoré ju nezaujímajú, ale tie nikoho nezaujímajú. Každého zaujíma len to, na ktorú výšku chcem ísť a že či mám už frajera.